Ako Pazova dostala meno..

Samotný názov Pazova s najväčšou pravdepodobnosťou sa odvodzuje od slova pazuch, pretože Slovania  tak nazývali rímskou vojenskou hraničnou plošinou medzi dvoma veľkými riekami – Dunajom a Sávou. Pazova sa spomína na konci 15. storočia. Základné etnické jadro na území obce tvorilo usadenie Srbov v dnešnej Vojvodine pod vedením Arsenyho Čarnojevića koncom 17. storočia (1690). V roku 1716 bola spomínaná ako osada. Počas 17. a 18. storočia došlo k migrácii obyvateľov organizovaných Mariou Teréziou a jej synom Josipom 2, aby sa posilnila hranica vojenskej Krajine. Od založenia chorvátsko-slavónskej vojenskej hranice v roku 1750 Pazova sa stála pohraničným mestom, vojensko-poľnohospodárskym osídlením. Sriem, ako súčasť rakúskej vojenskej hranice, zaručuje novým prisťahovalcom slobodu vlastniť majetok, vzdelávanie v materinskom jazyku a náboženskú slobodu. Pôvodná osada sa nachádzala na trase „Stará dedina“ medzi cestou Surduk-Belegiš vzdialená od mesta asi 2 km. Len tradíciou je známe, že domorodci opustili osídlenie v rokoch 1760-1770 kvôli vysokým vodám a hľadali vyššie terény, ktoré sa usadili na východe od pravoslávneho kostola (srbský Kraj).Čoskoro po premiestnení starých osadníkov pripájajú sa Srby z Líky. Koncom 18. storočia presnejšie v roku 1770 Slováci sa v tejto oblasti stali prisťahovalcami. Dnešný názov Stará Pazova pochádza z roku 1792. V predchádzajúcich rokoch boli usadení Nemci, ktorí dostali krajinu južnejšie od Pazovy a nazvali toto miesto Nová Pazova. Volali ich mesto ako znamenie vďačnosti pazovčanom, u ktorých po príchode prezimujú a ktorí im pomohli stavať domy. V Staréj Pazove boli aj ortodoxní Rumunovia a kalvínskí Maďari, ktorí sa časom asimilovali.Srby a Slováci postavili hlinené domy panónskeho typu umiestnené pozdĺžne na umiestneniach. Miestna vláda nariadila výstavbu ulíc. Domy boli postavené jednoduchým spôsobom, s dvoch troch oddelení, nízke, s malými oknami a pokrité s trstinou. Až do polovice 19. storočia a najmä na začiatku 20. storočia boli domy z tehál a striech z dlaždíc, takže v Staréj Pazove bolo až päť tehelní. Najčastejšie stavali domy na „lakte“, vyzdvihnuté na základoch s izoláciou a s viacerými oknami. Voda pre pitie bola z vykopaných studní, z ktorých bolo dodané celé prostredie, neskôr v každom dvore bola studňa. Iba v roku 1934 Stará Pazova začala dodávať vodu z artézskych studní s väčších hĺbkoch. Hlavné široké ulice do konca 19. storočia dostali turecký dlažobný kameň – makadam a po letných cestách boli kočom vyzdvihnuté oblaky prachu. Iba bohaté rodiny medzi dvoma vojnami vo vlastných domových záhradách mali dlážobné tehly. Pšenica bola vypláchnutá ručne a až na začiatku 20. storočia stroje poháňané parou dosiahli veľký pokrok v poľnohospodárstve. Až do druhéj svetovéj vojny boli pestované konope v Staréj Pazove, od roku 1801 bolo nariadené pestovanie morúš, ktoré boli vysadené na širokých uliciach v dvoch rádoch a naši predkovia boli dobrými chovateľmi hodvábnych chrobákov a slávnej morušovéj pálenke. Rozvoj poľnohospodárstva nasledovali nasledovné remeslá ako čo sú : kožušník, kolesár, kováč, sedlár, pančuchár, klobučník.Od 19. storočia známi je aj pazovský trh, najmä hospodárskych zvierat a obilninový trh. Začiatkom 20. storočia od priemysla boli zastúpené  tehlárne a od roku 1936 továreň na výrobu ľadu a bublinkovéj vody “ Ledara“.Z najvýznamnejších stavieb v Staréj Pazove, ktoré aj dnes označujú mesto od roku 1905, budova hotela a banka, ktorú postavil Nikola Petrović, jeden z najbohatších veľkých ľudí v tejto časti Sriema. Stavba súčasnej pravoslávneho kostola sa začala v roku 1827, neďaleko od prvého kostola, pre ktorý neexistujú žiadne zachované údaje. Kostol je venovaný Sv. prorokovi Eliášovi a 2. augusta sa zhromažďujú ľudia z okolitých miest. Podľa tradície kaplnku v druhéj polovici 19.storočia postavil pastier, ktorému sa svätý Ilija objavil vo sne. Budova Slovenskéj evanjelickéj cirkvi pochádza z roku 1788 a bola postavená na mieste zničeného kostola. Kostolná budova (fara) a cirkevná škola boli postavené v roku 1894. Podľa písomných stôp v Staréj Pazove sa z r. 1730 zrodila srbská národná základná škola a slovenská národná základná škola bola spomínaná v roku 1774 a tak isto nemecká tzv. triviálna škola. Tu sú zriadené remeselné školy, poľnohospodárske družstvá, banky, zdravotné strediská, verejné kúpele a knižnice, ako aj organizované rôzne kurzy. Neskôr bola založená vojenská posádka a okresný súd. Pazovská čitáreň bola založená 12. júla 1878. Vďaka skutočnosti, že sa jednalo o medzinárodný železničný uzol,Stará Pazova sa stala mestom v roku 1883 a teda obchodným jadrom Srbska a Maďarska. Moderné nápady jej občanov dali Starú Pazovu medzi tie európske mestá, ktoré medzi prvými zaviedli elektrickú energiu. Od roku 1895 bola z parného mlyna dodávaná bola elektrická energia na osvetlenie. Tam boli silné cechy, banky, školy a kultúrne inštitúcie. Už v roku 1881 tu nastupovala skupina hercov zo Srbského národného divadla. Duch národnej a kultúrnej reciprocity medzi Srbmi a Slovákmi sa časom posilnil. Boli organizavané spoločné divadelné predstavenia, koncerty a stretnutia pre čítanie. Neskôr bola v roku 1902 organizovaná prvá slovenská zábava. Čoskoro začala slovenská verejná čitáreň organizovať divadelné predstavenia každý rok. Potom v roku 1923 vznikla myšlienka budovania domáceho domova ako centra juhoslovanských Slovákov a Čechov a v roku 1928 Stará Pazova vybudovala prvý slovenský národný dom ako objekt a ako slovenskú inštitúciu v diaspóre. Mohol dostať neuveriteľný počet divákov – 1300! Avšak v mieri tak priaznivé, presná pozícia sa v tejto dobe pomstila vo vojne. Skutočnost potvrdzuježe jeden z frontov Prvej svetovej vojny roku 1914 dosiahol do staropazovského chotáru  a že počas Druhej svetovej vojny medzi nemecké Volksdeutcherské mestá Nová Pazova a Indjija a partizánske mestá Vojka, Belegiš a Surduk bola postavená silná obranná línka nemeckého Generalného štábu. Po skončení Druhej svetovej vojny mesto Stará Pazova bolo jedno z najatraktívnejších miest pre kolonistov z Bosny a Hercegoviny, Chorvátska a Kosova. Počas nedávnej vojny, od roku 1991 do roku 1999, sa tu často zachránilo aj mnoho utečencov z Chorvátska, Bosny a Hercegoviny a Kosova. Mechanický príliv obyvateľstva bol potom preveľký.